Príšera

Autor: Boris Šlesar | 13.8.2012 o 18:58 | (upravené 9.11.2013 o 20:10) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  86x

Snívalo sa mu že padal z lietadla. Padal dlho a chrbtom k zemi, a keď už mal dopadnúť na zem strhol sa. Telom mu prebehla triaška, mráz mu prebehol po chrbte a v okamihu bol prestrašený. Zistil, že sa pocikal. Nie veľmi, len trochu, no stačilo to na to aby už na tej plachte nezaspal. Ide zobudiť svoju maminu, ide jej povedať že sa mu stala „nehoda", ona to vždy pochopila a nikdy sa naňho nehnevala. Po špičkách prešiel ku dverám, vyšiel na chodbu a tichučko precupotal do izby svojich rodičov.

 

Snívalo sa mu že padal z lietadla. Padal dlho a chrbtom k zemi, a keď už mal dopadnúť na zem strhol sa. Telom mu prebehla triaška, mráz mu prebehol po chrbte a v okamihu bol prestrašený. Zistil, že sa pocikal. Nie veľmi, len trochu, no stačilo to na to aby už na tej plachte nezaspal. Ide zobudiť svoju maminu, ide jej povedať že sa mu stala „nehoda", ona to vždy pochopila a nikdy sa naňho nehnevala. Po špičkách prešiel ku dverám, vyšiel na chodbu a tichučko precupotal do izby svojich rodičov. S najväčšou bázňou štuchol do pootvorených dverí a otvoril ich len na toľko, aby sa tade prestrčil. Našťastie nezavŕzgali. Potichučky podišiel k posteli a svojou malou rúčkou sa dotkol miesta, kde jeho mamička spávala.
Nebola tam. Posteľ bola ustlaná a chladná, po jeho mamičke ani stopy. Maťko sa veľmi vystrašil. Bol ešte celkom rozospatý, no strach ho prebral. Tíško sa spýtal: „Mami?" Nič. Len ohlušujúce ticho a tma drviaca na jeho drobnú dušu. Hrdlo mu zovrelo strachom ale aj tak sa ešte raz, hlasnejšie, spýtal: „Mami?" Keď však počul strach vo svojom hlase, rozplakal sa. Kde sú jeho mamina a ocino? Čo je s nimi? Prečo je sám? Maťko zafňukal a tma okolo neho ho obklopovala čím ďalej, tým viac. Náhle sa strhol, chcel ísť za nimi, alebo ich aspoň pohľadať, možno sú dolu v obývačke! Svitla v ňom iskierka nádeje. Vybehol z izby a mykol s dverami trochu viac než chcel. Tie s rachotom udreli do skrine. To všetko sa stalo v úplnej tme, a tak Maťko vôbec nevedel z čoho ten hrozný zvuk pochádzal. No ani ho nenapadlo obzrieť sa. Čo keď tam niekto bol? Niekto iný? Čo keď niečo urobil s jeho rodičmi? Čo keď sa teraz snaží dostať aj jeho? Čo keď to bola Príšera? A kde je jeho sestra?
Maťkove modré oči si už privykli na tmu, no aj tak v nej zle videl a vrážal do všetkého, čo mu bolo v ceste. Zbehol dolu do kuchyne spojenej s obývačkou. Ticho načúval, neodvážil sa ani dýchať. Nič. Nikto tam nesedel, po jeho rodičoch ani stopy. Zúfalo hlesol a rozplakal sa ešte viac.
„Máááámiiiiiii," zakričal na celú dom náhle, bez premyslenia. A v tom mu to došlo. Príšera vie že je doma, vedia kde je, vie že je sám. Teraz si poňho príde, nepochyboval o tom. Rýchlo stíchol, potláčajúc svoj plač a načúval. Zdalo sa mu to alebo... naozaj počul kroky? Naozaj ich počul, to bude iste tá Príšera, ktorá ho chce zabiť! Vždy Príšeru počul, no nikdy ju nevidel. Bola prefíkaná, a Maťko sa bál o nej čo i len uvažovať, aby ju neprivolal. A teraz si poňho príde.
Rozbehol sa teda von. Vrazil do dverí, no neotvorili sa. Už cítil ako mu príšera dýcha na krk, už ju takmer videl za sebou. Kľakol si a prestrčil sa von dierou pre psa. Bosý a iba v pyžamku  uháňal do záhrady, v snahe utiecť pred ňou.
Pred Maťkom sa náhle zjavila jeho záhrada ponorený do tmy. Videl obrovský orech, ktorý bol na jej konci, videl tmavý záhon kvetov svojej mami, videl hojdačku, múrik, plot, ovocný sad ale nikde nevidel bazén. Rýchlo bežal do ovocného sadu aby sa tam skryl. Učupil sa pod jabloň a počúval ako vietor zlovestne zavýja. Počul v ňom svoje meno.
„Mateeej. Matééj! Už mi neutečieš Matej!"
„Nie, prosím nie!" zafňukal Maťko a už Príšeru videl, jej dlhý teň ako stojí na terase.
„Prosím nie!" vykríkol pomedzi slzy a rozbehol sa smerom k domu. Noc bola tmavá a zamračená.
Utekajúc pred Príšerou, si Maťko vôbec nevšimol, že sa rozbehol priamo do bazéna.

„Si už veľká, nemusím ti dávať žiadne inštrukcie. O svojho šesťročného brata sa snáď vieš postarať nie? Keby predsa len, buď po ruke. Dobre moja?"
„Áno mami, rozkaz mami, vykonám mami," odvetila s prevráteným zrakom šestnásťročná Simona. Mama sa pousmiala, hrdá na to, ako si vychovala svoje deti. Túto hru svojej pubertálnej dcéry už dobre poznala.
„Ja som vedela, že mám najlepšie deti pod slnkom."
„Zlato, poď, už je osem," oznámil otec, podišiel k Simone, pobozkal ju na čelo a len tak pre istotu nadhodil.
„A nie že pôjdeš na nejakú diskotéku," pohrozil.
„Nehrozí. Budem..."
„... na facebooku, vieme. Ale teraz už musíme ísť zlatko," nervózne pripomenul otec a pozrel na hodiny. 
„Tak my ideme. Zvládneš to tu?" spýtala sa naposledy matka.
„Skús si odpovedať," ironicky odpovedala Simona.
„Z plesu sa vrátime najneskôr o tretej v noci, tak choď rozumne spať."
„Pôjdem."
„A ak by sa náhodou Maťko zobudil..."
„Budem."
„A keby sa náhodou niečo..."
„Áno."  Všetci sa nervózne zasmiali.
„Ale drahá, čo je ona malé dieťa, ktoré potrebuje vodiť za ručičku?" zastal sa jej otec a žmurkol na svoju dcéru. Simonu nepríjemne bodlo pri srdci, keď si uvedomila, ako jej obaja veria, a ona ich dôveru takto sklame. Ale čo oko nevidí, to srdce nebolí, pripomenula si a hneď jej bolo lepšie. Rodičia budú nahnevaní, ale len ak na to prídu. Nechcela si predstaviť ten rámus, čo by potom nastal. Dnes večer pôjde von, lebo musí. Dnes večer pôjde na páty,  lebo tam budú jej priatelia a ona sľúbila že tam bude. Ak by neprišla, všetci by ju mali za neschopnú kravu. To si nemohla dovoliť. Veď nakoniec: Matej je aj tak tuhý ako štolverk, čo sa len môže stať? Do tretej bude iste doma.
Simona sa obliekla, vyparádila, cez dvere nakukla do Matejovej izby aby sa uistila že spí, a potom sa potichu vytratila von, kde ju v aute čakali jej priatelia.

Maťko nevedel plávať. Zúrivo mykal rukami i nohami aby sa udržal nad hladinou, no nepomáhalo to. V bazéne ešte nedočiahol, a ťahalo ho to dolu ako kameň. Odporná studená chlórová voda sa mu dostala do nosa, úst i hrdla -  poriadne sa jej nalogal. Chcel vykríknuť, no nemohol. Vzduch z pľúc sa mu rýchlo vytrácal a vtedy práve pocítil, čo je to naozajstný strach. Zhubný strach, oproti ktorému bol strach z Príšery ružovou záhradou. Nevedel čo robiť, iba mykal z nohami, až kým sa mu z pľúc nevytratil úplne všetok kyslík.

O pol tretej ráno, hľadala hysterická a zdesená Simona svojho brata. Keď uvidela jeho telo plávať dolu tvárou v bazéne, podlomili sa jej kolená. V jej ušiach znelo jediné slovo: Príšera.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?