Prekvapenie

Autor: Boris Šlesar | 6.9.2012 o 14:46 | (upravené 9.11.2012 o 23:21) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  114x

O strachu a (ne)vydarenom žarte. Vďačný som za každý názor.

 

Výkrik o pomoc preťal noc a rozliehal sa po opustených uličkách spiaceho mesta. Bez odozvy. Bola v tom sama. A práve to vedomie ju desilo najviac. Mladá Ema bežala čo jej sily stačili, no nepomohlo jej to. Pot sa jej lepil na čelo, zmáčal tričko a strach jej zabraňoval pokojne myslieť. Zahla za roh a pritisla sa ku chladnej stene aby si trochu oddýchla.
Ešte nikdy v živote sa takto nebála. Ten zhubný strach, ktorý jej ešte nikdy nenaplnil myseľ a ešte nikdy jej neochromil končatiny. V tom začula neďaleko od seba mužské výkriky.
„Obíďte to zozadu! Teraz nám už neutečie, mrcha malá!"
Zdalo sa jej, že ten hlas už niekde počula. Hrubý a autoritatívny, no pre Emu odporný a desivý zároveň. Pred tým hlasom sa snažila uniknúť už celé hodiny, no vždy keď sa jej zdalo že mu unikla, opäť sa objavil. Rýchlo si utrela pot  z čela, odhrnula vlasy a prinútila myslieť. No strach jej to nedovolil. Za rohom začula náhlivé kroky a to o všetkom rozhodlo.
Splašila sa.
Odlepila sa a od steny a bežala hlbšie do nočnej uličky osvetľovanej len jednou lampou. Nasledovaná dvoma mužmi, ktorí sa už nemali dôvod ponáhľať.

* * *

Slepá ulička. Tie dve slová naplnili Eminu myseľ. Nechcela sa vzdať no... nič iné jej nezostalo. Oni k nej kráčali ako dva levy, vopred isté svojim úlovkom. A akí sú si istí! Toto vám nedarujem, pomyslela si. Nahmatala niečo dlhé a kovové vedľa seba a pevne to zovrela. Rýchlo sa odrazila zo zeme a s najhrozivejším výkrikom, aký dokázala vydať sa pustila proti dvom hlavohrudiam. Na stotinu sekundy naozaj verila, že sa jej podarí zastrašiť dvoch ozbrojených, zahalených, vypracovaných mužov... nepodarí sa jej to. Sotva sa proti nim rozbehla, kolená sa jej podlomili, kovová zbraň vypadla a Ema začala plakať. Sedela v špinavej a smradľavej uličke, ďaleko rodiny, priateľov, navyše deň pred svojimi dvadsiatimi narodeninami. Celá sa triasla od strachu. Neprekonala sa. Neprekonala svoj strach...
„Pche!" odpľul si jeden z mužov, „Čo si myslela? Že nám utečieš? Ha!" obaja sa začali chrapľavo rehotať ako keby to bol najlepší vtip na svete. Ich hlasy jej boli... povedomé, no nevšímala si to.
„Čo fňukáš?!" oboril sa na ňu druhý. „Si len decko," znechutene povedal a tiež si odpľul.
Potom obaja zdrapli Emu svojimi obrími rukami a nemilosrdne ju ťahali naspäť bohvie kam.

* * *

Ema mala strach. Dvaja muži  ju bez toho, aby jej čokoľvek povedali dali na hlavu niečo odporne smradľavé (asi vrece usúdila) a radšej si nepredstavovala čo v tom bolo predtým. Ruky i nohy jej tuho zviazali páskou a potom ju hodili.
Dopadla tvrdo na niečo chladné a vzápätí počula nezameniteľný zvuk zabuchnutia dverí na aute. Niekam ju vezú. Nevie kam, a nevie prečo. Chcela  kričať, no odporný smrad z vreca sa jej dostával do hrdla a dusil ju. Keď na to neskôr spomínala, netušila ako mohla vôbec dýchať.
Auto sa pohlo a Ema počula rozhovor dvoch mužov - svojich únoscov. Bavili sa o ženách, o pive, o vode po holení, stále sa rehotali a potom ešte o niečom hrozne nechutnom. Najprv ju tie reči neuveriteľne mučili, ale potom, keď na pár minút stíchli, sa v nej ozval strach. Jej mozog sa stále zaoberal nad tým, čo s ňou urobia, či ju budú mučiť alebo či ju niekam nepredajú. Napríklad do otroctva! Nechce byť otrokyňou... Či ju nebudú chcieť znásilniť alebo predávať... Keď Eme prišla na myseľ táto perspektíva jej budúcnosti, zhrozila sa ako ešte nikdy. Bola veľmi pekná a bola z bohatej rodiny. Možno za ňu budú chcieť výkupné. Tieto predstavy ju desili a slzy jej začali zmáčať tvár. Už sa videla ako ju budú predávať hrubým a drsným chlapom, ako bude musieť robiť všetky odporné veci, ktoré od nej budú chcieť... nedávno videla film, v ktorom dievča v jej veku uniesli a nebyť jej otca... Jej otec! On ju iste zachráni, verila v to.  Len ho musela nejako na seba upozorniť...
A v tom dostala nápad. Jej únoscovia v tom zhone zabudli na to, že pri sebe môže mať telefón. Telefón! Spása z neba! Ten starý a hrozný telefón, ktorý z duše nenávidela, jej teraz pripadal ako najmilšia vec na svete. Nenápadne sa začala mykať a trhať so svojimi putami, ale dala si pozor, aby na seba neupozornila. Neúspešne.
„Hej! Čo to robíš?!" okríkol ju jeden. Na odpoveď Ema niečo zamumlala, asi to mala byť urážka. Obaja vyprskli do smiechu, keď tu jeden povedal: „Do čerta! Do kelu! To snáď nie!"
„Čo, čo sa stalo?" spýtal sa druhý a Ema začala pozorne načúvať.
„Nezavolali sme šéfovi!"
„Sakra, máš pravdu! Do pr... no nemá to cenu, rýchlo mu zavolaj!"
„Ja šoférujem, ty mu zavolaj do pekla, nevidíš že šoférujem?!"
„Ty si... jáj, zabiť ťa je málo!" zanadával druhý a vytočil číslo svojho šéfa.
Keď  Ema počula poslednú vetu druhého únoscu, nemohla sa zbaviť pocitu, že tú frázu už niekde počula, že ju počula dokonca dosť často... Teraz na to nemala čas. Auto nadbehlo na nejakú jamu, Ema nadskočila a telefón jej vypadol zo zadného vrecka. Výborne, pomyslela si. Otvorila ho a po pamäti šla za chrbtom písať esemesku. Šlo jej to viac ako skvele, celú klávesnicu poznala naspamäť. Rozhodla sa pre krátku správu svojmu otcovi: S.O.S. a práve vo chvíli, keď napísala posledné „S" auto prudko zabrzdilo, telefón jej vypadol z ruky a dvere jej väzenia sa rozleteli.

* * *

Stál tam muž s hrubým hlasom, presne takým, ktorému sa snažila ujsť. Cez vrece rozoznala jeho postavu - rovnaká hlavohruď ako prví dvaja - a ešte si všimla, že za jeho chrbtom svieti silné svetlo.    Keď uvidel skrútenú Emu, a v rohu dodávky telefón z rozpísanou esemeskou, zhíkol. Vrhol sa naň a schoval ho do vrecka.
„Ale, ale... Naša Emuška si myslela, že nás prečúra však? Ak by aj tvoj otec dostal tvoju správu, ako by vedel kde si?" Na to celkom zabudla. Ako by ju našiel keď nevie kde je? Hlupaňa, začala si nadávať,  na takýto dôležitý detail zabudla! Nemá šancu na záchranu. Čítala, že až 90% únosov sa nikdy nevyrieši. Teraz už vedela, že patrí medzi tých 90%. Opäť ju premohla úzkosť a začala plakať. Nechcela svojim unášačom dopriať tú radosť, že uvidia ako sa zosype, aká je slabá a zbabelá... No nech sa akokoľvek snažila, začala hlasno a nekontrolovateľne rumázgať. 
Dva páry rúk ju opäť zdrapli a vytiahli von z auta. Cez ostré svetlo však nič nevidela. Tentoraz sa chovali jemnejšie. Posadili ju na stoličku, páskou jej ruky i nohy priviazali o rám tak tuho, ako to len šlo a až potom jej dali dolu vrece z hlavy.
To bola úľava! Pred Emou teraz stáli traja muži, všetci mali na hlavách hrubé pančuchy a za ich chrbtami svietilo silné svetlo z reflektora. Čo jej budú robiť? Pozbierala sa a najhrozivejšie ako to len šlo povedala:
„Čo odo mňa chcete?" Neznelo to však vôbec hrozivo, skôr komicky. Hlas sa jej zlomil v polovici vety a tak poskytla svojim trom únoscom ďalší dôvod na smiech. Keď ich to konečne prešlo, jeden k nej pristúpil a sklonil sa.
„Odpočiň si drahá, zajtra máš ťažký deň." Hovoril trochu pridusene, akoby mal upravený hlas. Dlaňou ju pohladil po tvári, no mykla sa. Celá sa triasla od strachu, hladu a vyčerpania. Čo to nevidí, ako trpím? Vyžíva sa v tom? Je to zámer? Nechápala.
Jednu ruku jej uvoľnili a postavili pred ňu stolček s hamburgerom, hranolčekmi a colou. Klasika z McDonaldu. Dvaja muži odišli a jeden počkal, kým sa naje.
„Máš dve minúty," zahrmel. Ema bola nesmierne vyhladovaná a smädná, po akomkoľvek jedle by za normálnych okolností skočila dobrovoľne. Ale ponížiť sa? Tak veľmi? To teda nie! Ignorujúc svoj žalúdok zagánila na svojho dozorcu a tentoraz mala naozaj pocit, že jej to vyšlo. Nezasmial sa, len si vzdychol.
„Ako chceš." Ruku jej opäť pripevnil, zhasol veľký reflektor a zapol malú lampičku. Odišiel cez dvere ale nezamkol ich.
Ema zostala sama so svojimi myšlienkami a obavami na nepohodlnej stoličke v nepohodlnej polohe. Už nevládala plakať, všetky myšlienky a obavy jej prechádzali mysľou a bola príliš unavená na to, aby sa nimi zaoberala. Odmietla sa zmieriť so svojím osudom, v ktorý neverila. Ujde, lenže ako? Nemá s čím prerezať pásku na rukách, skúsila sa pohnúť na stoličke no bola príliš slabá a neposunula sa ani o centimeter. Pohľad jej stále padal na hamburger pred sebou a hlad so smädom ju svorne mučili. Prečo som len bola taká hlúpa a nezjedla ho, keď som mala možnosť? Ach, ja krava, nadávala si.  Začala sa obzerať po izbe, v chabom svetle si všimla, že okná sú pribité s doskami a v miestnosti nie je okrem stolíka s večerou žiaden nábytok. Dala by ruku do ohňa za to, že tu ešte nikdy nebola.
Po dlhých hodinách plných strachu a obáv o svoj život, hladná, smädná a vyčerpaná Ema zamdlela.

* * *

Keď sa  ráno prebudila, hrozne ju bolel chrbát a krk. V spánkoch jej pulzovala bolesť. Veľmi sa cez noc nevyspala, akoby aj mohla. Ihneď jej do vedomia vošiel strach, možno už dnes sa navždy stratí a už nikdy ju nenájdu... Snažila si spomenúť aspoň na jednu vec zo svojho únosu. Včera bola v meste, keď ju zozadu dvaja muži schmatli, rukou jej zakryli ústa a chceli niekam odniesť. Ak by však jeden z nich vtedy nezakopol a nespadol na zem, tak by im isto neutiekla. Jednému sa zahryzla do ruky a druhého kopla do rozkroku, až zapišťal ako malé dieťa. To bolo asi osem hodín večer a od vtedy utekala pred nimi ako to len šlo. Zistila, že viac mužov sa ju snaží chytiť, všetci boli dokonale zahalení a vyzerali rovnako: Celý v čiernom. V absolútnom zúfalstve vytiahla telefón, no sotva sa jej podarilo utekať pred mužmi, a tak nemala čas na zavolanie polície. Akoby naschvál, na ulici nebol nikto, kto by jej pomohol. Vtedy urobila najhlúpejší krok: vošla do lesa. Štyria muži ju obklopili a keby nespadla dolu brehom, neutiekla by. Dva razy sa jej podarilo ujsť, tretí krát to nebude problém, pomyslela by si, keby mala čistú hlavu. Opantaná strachom však nemala pod kontrolou nič. Keď sa prestala kotúľať, konečne získala náskok na vytočenie polície. Ako na potvoru... žiaden signál. Tak sa dala opäť do behu. 
Nevedela ako, opäť sa ocitla v meste, no na telefón si vôbec nespomenula. Na úteku mohla byť aj tri hodiny a stále, vždy keď mala pocit, že už unikla, opäť sa objavili. A tak sa napokon za úplnej tmy dostala do slepej uličky, kde ju strach premohol.

* * *

Dvere sa otvorili a vošiel jeden z únoscov. Vyzeral presne tak ako včera. Rozviazal jej ruku a povedal to isté čo predošlý deň.
„Máš dve minúty," zahrmel. Teraz bola Ema múdrejšia a najedla sa i napila.
„Čo odo mňa chcete?" spýtala sa, a teraz jej to skutočne znelo hrozivo. Únosca sa nezasmial, iba uškrnul.
„Uvidíš, ale páčiť sa ti to nebude!" skríkol. Emu oblial studený pot a raňajky v jej bruchu sa nebezpečne zamrvili. Stratila chuť na jedlo a nedojedený sendvič položila na stôl. Potom ju únosca odlepil od stoličky, prerezal pásku na nohách a na hlavu jej dal opäť ten smradľavý mech. Nemalo cenu protestovať, aj keď sa o to pokúsila. Nemilosrdne ju ťahal preč a keď vyšla z izby, do nosa jej udrel nápadne známy pach. Akoby... staré papiere a nábytok... bola predsa... predsa v škole! Ako sa to mohlo stať? Kto by ju unášal do školy? Nedáva to zmysel!
Únosca ju dovliekol do veľkej miestnosti (spoznala to podľa ozveny svojich krokov), v ktorej náhle utíchol šušot. Nožom jej prerezal pásku na rukách a strhol mech z hlavy. A v tom všetci jej spolužiaci zborovo vykríkli: „Prekvapeniéééé!"

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?