Chybička

Autor: Boris Šlesar | 11.11.2012 o 14:00 | (upravené 25.11.2012 o 20:49) Karma článku: 5,73 | Prečítané:  155x

" Malý človek je krásny. Takmer dokonalý. Nemá sa prečo sťažovať. Všetko má. Je šťastný. Nepoškvrnený spoločnosťou, do ktorej sa narodil, nezotročený predsudkami, s najčistejším svedomím aké môže mať, nikomu neublížil, nikoho neurazil, nikoho sa nedotkol svojim správaním... taký je človek keď sa narodí." Vďačný som za každý názor. :)

 

Hádku ukončilo tresnutie s dverami.
Tento týždeň sa s nimi pohádal už tretí krát, a to bol ešte len utorok. No a čo, aj tak ma neznášajú, povedal si hoci vedel, že to nie je tak celkom pravda.
Juraj sa vykašľal na celý svet. Dnes to boli už štyri mesiace a dva dni. Kašľal naň odvtedy, od kedy zistil to ako sa na tento svet dostal a ako prišiel k radosti zvanej život. Život mu nepripadal radostný, nemal prečo. Veď aj tak bol len chybičkou.
Hádali sa krátko a kvôli hlúposti.
„Prečo si taký ofučaný, Juraj?" pýta sa ho matka.
„Nie som," odvetil.
„Ale..."
„Vravím že nie som jasné?"

„Čo bolo v škole?"
„Nič."
„Žiadna známka?"
„Veď vravím že nič."
„Čo bolo na obed?"
„Nič."
„Mohli by sme ísť v piatok do mesta, len tak na nákupy"
„Dobre."
„Hneváš sa?"
„Nie."
„Juraj čo ti je?"
„Veď ti vravím že nič," odvetil Juro s jemne otráveným hlasom.
Chvíľa hustnúceho ticha.

„Otec čo budeme robiť s tým naším synom?"
„Ale čo by ste so mnou robili, som len trošku ustatý zo školy, nič viac."
„Ako sa tu ku nám správa..." pokračovala a ruku si pritisla na ústa. K slzám nemala ďaleko.

„Juraj, rozprávaj sa s mamou normálne!" okríkol ho otec.
„Ja... veď ja... Och! Toto nemá cenu! Vy ste... ignoranti! " rezignovane odsunul stoličku, schmatol bundu, topánky a vybehol do večerného šera.
Bol neskorý november a zem bola pokrytá jemnulinkou vrstvou čerstvého snehu. Pes vstal so svojej búdy, pretiahol si chrbát a znudene sa tackal k Jurajovi. Pozrel sa naňho, drgol mu do nohy a keď videl že ho ignoruje, nepokojne sa ohlásil.
„Čo ty môj... kamarát?" poškrabkal ho za uchom. „Poď Snickers, ideme." Vzal vôdzku a vyšiel na ulicu. Rozmýšľal - to bola jeho smrť. Nad všetkým a až príliš dlho. Urobil dobre, že povedal že sú ignoranti? Možno. A možno nie. Čo tam po tom, veď aj tak som len nikto. S malým „n". Niktoš vulgaris. Videl sa v encyklopédii prebytočných druhov. Patril tam.
Vo svetle pouličnej lampy  pomaly veľmi pomaly padal sneh. Bola mu zima. Triasol sa. No a čo, aj tak som len niktoš, pomyslel si. Hlupák, trápny hlupák... čo si o sebe myslíš?! Náhle zaťal päste, spojil ich a začal sa nimi udierať do brucha. Predstavoval si, že v nich zviera nôž a že sa mu pomaly vnára do vnútorností.
Kvapôčky krvi dopadli ne čerstvý sneh a vzápätí za ním Jurajovo telo. Sneh sa mu dotýkal pokožky, no nemrazil ale hrial. „Zvláštne," zašepkal a náhle pocítil uspokojenie. Necítil bolesť, ani strach. Konečne je po všetkom.
Lenže nôž nemal a ak by aj mal, ktovie či by niečo také urobil. Vedel že takéto myšlienky sú len prejavom nedostatočnej sebakontroly a vždy sa ich snažil zahnať skôr než bolo neskoro. Kráčal ďalej, až kým nevošiel na lesnú cestu. Skľúčený. Osamelý. Prečo? Stále si kládol tú otázku. Prečo to všetko? Načo tu žijem? V tomto svete? Plnom zla? Bezprávia? Nudy? Kto ho sem priviedol? Rodičia. Ako? Čo za tým bolo? Možno zo ani nechcel vedieť. Zahnal tieto úvahy na neskôr.
Kráčal, až kým ho cesta ho priviedla až k železničnej trati.
Stál na jej okraji. Pozeral sa na koľaje. Fascinovane.
„Umieram, Snickers," zachripel. Pes bol ďaleko, nepočul ho.
Umieraš, hlupák!
„Umieram," zašepkal  oči sa mu začali zalievať slzami. Boli slané, ako vždy. Ich chuť dobre poznal: za posledné štyri mesiace sa ich napil litre.
„Nenávidím to tu!"
To tu nenávidí teba.
Skôr než to lepšie premyslel, zistil že stojí medzi dvoma koľajnicami. Psa počul šuchotať v kroví obďaleč. Bola zima. Hrozná zima.
„Čo to robím?" spýtal sa sám seba.
Umieraš.
Má to zmysel? Skončiť so všetkým? Prečo? Och, už zase tá odporná otázka. Nebude na to myslieť. Nebude na nič myslieť. Skôr než všetko pokazí.  
Vykročil. Prešiel zopár metrov, potom sa potkol. Slzy mu stále tiekli hoci si ich vytrvalo utieral. Nebudem plakať, som ako malá baba. Povedal si, no kvôli urážke ho zaliala ďalšia vlna tej slanej tekutiny. Zakryl si ústa aby z nich nevyšiel žiaden zvuk. Čo by si pomyslel niekto, keby ho teraz videl? Úbohosť, to slovo by ho vystihovalo. Zrazu videl všade okolo seba, v rôznych vzdialenostiach  ľudí. Tmavé postavy v tmavom oblečení, všetky otočené k nemu.
Potom odišli.
Juraj sa upokojil a chvíľu len pozeral do diaľky, no videl čoraz menej, jednak kvôli slzám, jednak kvôli tmavnúcemu šeru.
„Mrznem."
Nevadí.

Zrazu uvidel svetielko. V diaľke, na koľajniciach. Zostal stáť ako prikovaný.
Vlak.

V bruchu mu nepríjemne zaškvrčalo. Teraz by si dal slaninu! Och, ako len veľmi by dal veľký krajec slaniny!
Nie! Žiadna slanina. Zrazu si Juraj uvedomil iróniu celej situácie. Stojí na koľajniciach, pred približujúcim sa vlakom a rozmýšľa o slanine. Slanina je dobrá, pre tých, ktorí si ju zaslúžia, pomyslel si. Ja ním nie som, dodal.
Pud sebazáchovy mu hovoril okamžite zísť dolu, ba zakazoval mu už to ísť na koľajnice, v konečnom dôsledku mu zakazoval sa k trati priblížiť. No rozum, nie zdravý rozum, o ten prišiel mesiace dozadu, chorý rozum, rozum otrávený jeho poznaním o vzniku jeho života ho nútil zostať stáť. Bez pohybu. Len sa pozeral do diaľky na to svetielko. Už bolo väčšie.
Zrazu uvidel Snickersa obďaleč. „Priateľ...môj... jediný skutočný. Chýbať budem aj tak len tebe," zašepkal do vetra a dúfal, že jeho pes raz porozumie Ľudskej reči a pochopí to. Nepochopí.
Nechápavec.
Potom sa Juraj rozbehol v ústrety približujúcemu sa svetlu.

 

Ako tak bežal v mrazivom vzduchu, začal si spomínať.
Prvá mu prišla na myseľ spomienka z leta. Sedel na lavičke v parku a venčil Snickersa. Zakryl si tvár rukou a vyvrátil ju do slnka. Miloval to. Keď ho začali štípať oči vrátil sa do normálnej polohy a pozrel pred seba, kde práve prechádzal okolo mladý párik s kočíkom. Nežne si hrkútali a keď sa z kočíka ozvalo tichučké zamrnčanie, rýchlo začali svojmu maličkému venovať pozornosť.
Keď tu zrazu sa pri nich vynoril Snickers, ktorý dovtedy ležal pri pánovi. Natŕčal nos a snažil sa zachytiť vôňu toho malého človiečika. Juraj bol jedným skokom pri nich, mierne psa napomenul a s nevinným úsmevom sa vrátil na lavičku. Tím dvom však ani nenapadlo hnevať sa, mali príliš dobrú náladu na to aby im vadil neveľký pes tak blízko ich malého človiečika, a tak sa na Juraja nežne usmiali. Vzali bábätko na ruky, obaja mu vraveli niečo nežné, láskavé, chytali za drobné rúčky a nožičky, a keď sa bábu na tvári rozletel široký úsmev odhaľujúci dva spodné zúbky, boli z toho celý bez seba.
Krásne, prišlo mu na myseľ vtedy.
Potom sa obaja pohli, s bábätkom na rukách si pomaly kráčali neskorým letným vzduchom. Naozaj, malý človek je krásny. Takmer dokonalý. Nemá sa prečo sťažovať. Všetko má. Je šťastný. Nepoškvrnený spoločnosťou, do ktorej sa narodil, nezotročený predsudkami, s najčistejším svedomím aké môže mať, nikomu neublížil, nikoho neurazil, nikoho sa nedotkol svojim správaním... taký je človek keď sa narodí.
Bol som taký aj ja? Spýtal sa sám seba.
Bol. Ale už nie si. Ozval sa hlas v jeho hlave
Bol tak blízko od toho aby prestal bežať, počúvol zdravšiu polovicu rozumu a rýchlo zišiel z koľajníc.
No nezišiel.
Čo rozhoduje o tom, že človek nezostane taký nezotročený, šťastný a... neškodný? Nevedel a bol presvedčený, že odpoveď nenájde.
Svetielko bolo zase o čosi väčšie.

 

Druhá mu na myseľ prišla spomienka z domu.
Stál v kuchyni a pil. Vedľa neho sedel otec na stoličke a zachmúrene čítal noviny.
„Hej otec!"
„Áno Juraj?"
„Ehm... ako by som to... môžem sa niečo spýtať?" spýtal sa, hoci túto otázku neznášal, práve kvôli toľkému klišé, ktoré obsahovala.
„Pokojne."
Juraj vlastne ani nevedel prečo mu to prišlo na myseľ, veď to bola taká informácia, ktorá mu nijako nemohla pomôcť, keď tak uškodiť. No aj napriek tomu, navzdor toľkému riziku, ktoré podstupoval to musel vedieť. Keď Jurajov otec videl ako jeho syn váha, zamrmlal si popod fúzy: „Neboj sa, nie si adoptovaný."
Obaja sa zasmiali.
„No, skôr by som chcel vedieť... bol som plánovaný? Myslím tým... či ste si ma plánovali alebo...nie." Na Jurajove prekvapenie, jeho otec odpovedal bez váhania priamo.
„Na toto ti neodpoviem." Povedal to bez štipky vyhýbavosti, urážky, štipľavosti či podozrenia. Len odpoveď. Prostá, jasná, jednoduchá.

Načo by to komu bolo, takáto odpoveď, možno si niekto povie. Každý má byť rád že je na svete a má žiť tak aby z toho mal radosť. To ako sa na tento svet dostal ho nemá prečo trápiť a už vôbec to nie je dôvod na samovraždu.
Lenže Juro priveľa premýšľal. A táto odpoveď mu potvrdila všetky jeho obavy. Zatriasla jeho svetom ako zemetrasenie a hoci si to stále pripomínal: „Je to hlúposť, nepodstatná informácia, načo sa preto trápiť?" aj tak sa trápil.
A to viedlo k jeho negatívnym myšlienkam. Načo sa trápim takou hlúposťou, prečo sa tým nechám oberať o energiu? Pýtal sa sám seba Prečo... a už znova. Zlá nálada. Skľúčenosť, depresia, zlý spánok, neutíchajúci hlas v jeho hlave, ktorý ho stále tituloval, problémy v škole, problémy s rodičmi, problémy so spolužiakmi, problémy z telefónom, počítačom, internetom, tlačiarňou... to všetko mu bralo energiu. A hoci vedel že svoju duševnú pohodu nedrží pevne v rukách,  že mu uniká pomedzi prsty a necháva ho spustnutého, rozorvaného... ako krajinu čerstvo zničenú hurikánom .

A tak sa ocitol tu, na koľajniciach. Bežal v ústrety vlaku. Aké pochabé a zbabelé.
Začul šuštiaci zvuk oceľových kolies rútiacich sa po koľajniciach. Ktovie či ho vidí rušňovodič, napadlo ho. Ako odpoveď mu prišlo dlhé zatrúbenie.
Rušňovodič. Nevedno čo sa mu preháňa hlavou. Je to tiež človek. Možno má rodinu. A teraz vlak, ktorý riadi zabije človeka. Ktovie aké ťažké je toto vedomie.
Vlak zatrúbil opäť.
Nie, nesmie dovoliť aby ho to vyviedlo z rovnováhy. Tento svet je plný kostí, prachu, bezprávia, pokrytectva, pýchy, arogantnosti, zúfalstva, zla, bolestí, trápenia a... ľudí. Ľudia. Jediný druh cicavca, ktorý sa ako jediný navzájom zabíja len pre zábavu, vedome ubližuje sebe i druhým a vôbec, všetkému živému okolo neho, ten druh, ktorého zaujíma len vlastný prospech a je ochotný urobiť všetko, úplne všetko, len pre vlastné sebecké uspokojenie. To plemeno, s ktorým by nechcel mať nikdy nič spoločné, no nebolo v jeho moci rozhodnúť o tom. A teraz bol tu. Na Zemi. Čo vlastne, stálo za jeho vznikom? Priveľa vína, náhoda, priveľa vášne, primálo zdržanlivosti? Čo to bolo? Nik neodpovedal.
Po tvári začali Jurajovi opäť stekať slzy a už sa ich nesnažil zastaviť. Je to môj posledný plač, povedal si.  
Je mu jedno čo všetko spôsobí ľuďom okolo neho keď sa zabije. Zbavuje tento svet jedného nepotrebného článku, ktorý je tu navyše a na modrej planéte sa len priživuje. Robí tým vlastne láskavosť všetkým okolo neho.
Vlak zatrúbil do tretice.
Ale čo bude so Snickersom? So psom, priateľom, ktorý sa dožadoval jeho pozornosti dňom i nocou, a ktorý ho pozná snáď najlepšie zo všetkých? Čo s ním bude? Kto sa oňho postará? Jemu na svojom pánovi záleží, a ak nikomu inému tak jemu určite. Ešte vždy si spomínal na ten deň, keď ho našiel ako malé šteniatko na ulici. Bol zaprášený a ufúľaný, srsť mal zalepenú bohviečím a na zadku mal prilepený obal zo Snickers. Tak mu tak začali volať.
Lenže to bol pes. Hoci milý a verný,  no bol to pes. Nie človek. Dostane iného pána a na Juraja zabudne. Kto ďalší? Jeho rodičia? Tí dvaja ľudia, ktorí ho priviedli do sveta plného nevraživosti a zloby? Tým bude chýbať? To iste. Náhle pocítil odpor, ba priam nenávisť voči tomu mladému páru v parku. Ako mohli dobrovoľne priviesť na svet človeka a ešte mať z toho radosť? Ako len mohli urobiť niečo také zákerné a zlé? Veď to je ako keby svoje dieťa hodili do jazera a dúfali že sa naučí plávať tak dobre, že vypláva von na pevninu. A hoci po Zemi chodilo veľa ľudí, ktorí sa plávať naučili, žiaden z nich pridlho nevydržal. Všetci nakoniec skončili v hlbine, pochovaní masou vody. V tichom hrobe.
Vlak zatrúbil štvrtý krát a naposledy. Juraj stále bežal. Hluk bol síce veľký no aj napriek tomu cezeň začul nenápadné... šteknutie. To ho prebralo
Ako to len môže urobiť? Bude to bolieť, všetkých, nielen jeho. Smrť nie je riešením, hoci všetci si myslia že je. Smrť je len dočasné, zlé riešenie situácie vo svete, únik pred ňou namiesto čelenia jej.
Zbabelosť
Zbabelec.
Bol sebeckým zbabelcom. Presne tým, pred čím unikal. Netešil sa zo života. Nevidel v ňom zmysel, pretože ho nehľadal.
Môže to zmeniť, radosť môže získať späť. Veď ho určite čaká ešte veľa pekných dní. Všetko je to vec postoju. Zmení sa, hoci je len drobným omylom má dôvod a právo na život. Môže byť aký chce, nezotročený, slobodný, spokojný... všetko je to len v jeho moci.
Všetky chmáry o ľuďoch, jeho plemene sa rozplynuli a Juraj cítil vo svojej hlave svieži vzduch.
Z mozgu vyšiel signál do nôh aby okamžite zišli z koľají. Ten okamih bol krátky ale neuveriteľne silný. Uvedomil si, že niet cesty späť, že on chybička práve urobil najväčšiu chybu vo svojom živote. Bol to len okamih.
A bolo neskoro.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?